Krstná viera - zamyslenie na júl 2012

Zamyslenie o. biskupa Štefana na júl 2012:
Krstná viera
(5. júla Slávnosť sv. Cyrila a Metoda)

Drahí bratia a sestry!
Dnes na sviatok sv. Cyrila a Metoda si vďačne pripomíname, ako
pred 1150 rokmi zaznelo slovo Pána Ježiša v zrozumiteľnej reči našich
predkov z úst sv. Cyrila a Metoda: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude
spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16). Krst našich
predkov bol začiatkom kresťanstva na území, ktoré obývali Slovieni,
praotcovia dnešných Slovákov. Odvtedy sa v krstnom pramení cez
stáročia rodia generácie Kristových učeníkov a bez prestania sa zveľaďuje
Božia rodina Cirkvi. Oslava jubilea príchodu solúnskych bratov
Cyrila a Metoda je tak oslavou i vzdávaním vďaky za dar krstu
a viery, ktorá z neho pochádza. Narodeniny nášho národa pre Krista
a Cirkev sú príležitosťou na zamyslenie sa nad veľkým darom krstnej
viery.
1. Prečo voláme vieru „krstná viera“? Sú na to dva dôvody. Prvým
je, že vieru udeľuje Duch Svätý vo sviatosti krstu. Druhým dôvodom
je skutočnosť, že život po krste, ktorý je už životom podľa viery,
menujeme „krstný - kresťanský život“.
Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi takto definuje vieru:
„Viera je teologálna (božská) čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko,
čo nám zjavil, a čo nám Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je
Pravda sama. Vierou sa človek slobodne oddáva Bohu. Preto ten, kto
verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu, lebo viera je „činná skrze
lásku“ (Gal 5,6). (KKKC, 386)
Základom našej krstnej viery je usilovať sa poznať a plniť vôľu
Božiu a konať vždy podľa dobrého svedomia. Vtedy je naša viera živá,
„Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez
skutkov.“ (Jak 2, 26)
Kristov učeník si musí vieru nielen zachovať a v nej žiť, ale ju aj
vyznávať, o nej presvedčivo svedčiť a rozširovať ju. „Všetci musia
byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste
kríža, uprostred prenasledovaní, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“ (LG,
42) Služba a svedectvo viery sú pre spásu nevyhnutné: „Každého, kto
mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na
4
nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred
svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10, 32-33) (KKC, 1816)
Viera ešte nie je videnie, a nie je ani úplné poznanie, je len jednoduché
ÁNO tomu, čo Boh zjavil, aj keď tomu nerozumieme, aj keď
to nechápeme. Viera je tajomstvo. Túto vieru nám dal krst. Opatrujme
si vzácny dar krstnej viery. To je naša životná výbava, náš
kapitál, naše bohatstvo.
2. Viera, ktorú sme prijali ako vzácny dar v krste sa uplatňuje
a realizuje v živote po krste. Je to náš nový život s Kristom a pre
Krista. Veď náš krst v prvom rade chápme ako vstup Krista do nášho
života. Takže my, čo sme pokrstení, prijali sme Krista, sme s Kristom
zjednotení. On vstúpil do nás, sprítomnil sa v našich srdciach, takže
až tak dokonale sme s ním zlúčení, že so svätým Pavlom apoštolom
môžeme povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.” (Gal 2,
20)
Až keď prijímame túto pravdu krstu o vstúpení Krista do nášho
života, tak až vtedy vlastne sme akceptovali svoj krst. Prijať krst
je prijať Ježiša Krista. A prijatie Krista zasahuje všetky vrstvy
a roviny našej osoby. To je aj vnútorné aj vonkajšie smerovanie
človeka, je to jednoducho nový spôsob jestvovania. Po krste sme
noví, lebo sa nám otvorili nové dimenzie ľudského jestvovania,
predovšetkým smerom k Bohu, ale aj smerom ku všetkým ľuďom.
Nový život pokrsteného menujeme krstný život alebo aj kresťanský
život. Voláme ho aj duchovný život kresťana. Spočíva v dôvernom
spoločenstve s Najsvätejšou Trojicou a v uskutočňovaní lásky k Bohu
a k blížnym.
Vo svetle tejto pravdy vieme porozumieť, čo znamená meno
kresťan. Byť kresťanom je vyznačením a hodnosťou. Je to nesmierny
dar a povýšenie človeka. K hodnosti kresťana nás pozdvihol
krst. Je to najväčší dar, ktorému sa na tejto zemi v časnom
poriadku už nič nevyrovná. Možno ho prirovnať len k daru spásy,
ktorý prijmeme po skončení nášho pozemského života, keď nám
nebeský Otec definitívne otvorí náruč v novom živote v nebi. Od
Boha sme dostali a dostávame mnohé dary, ale všetky slúžia len na
to, aby sme mohli žiť svoj krst - naše kresťanstvo. Aj dar modlitby,
dar Božieho slova, dar Najsvätejšej Eucharistie a všetky
ostatné dary sú len na rozvíjanie a upevňovanie krstného života
v nás.
5
Meno kresťan hovorí, že pokrstený sa stáva akoby druhým Kristom.
Prvýkrát nazvali Ježišových učeníkov kresťanmi v Antiochii už
v apoštolských časoch. Byť kresťanom znamená nasledovať Krista,
zmýšľať a konať podľa jeho evanjelia. Meno kresťan je odvodené od
mena Kristus. Kresťan sa podľa Krista nielen menuje, ale podľa neho
aj žije. „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).
Viera tvorí základ nášho kresťanstva a nemôže ju nič nahradiť.
„Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza
k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.“ (Hebr
11,6)
3. Pokrstený – kresťan - žije z viery. Svätý Pavol o Božom evanjeliu
napísal: „V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre
vieru, ako je napísané: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1,17)
Ako kresťania sme povolaní žiť z viery a zároveň sa máme stať aj jej
služobníkmi. Naše kresťanstvo je „z viery“, ktorú teraz žijeme a je
určené „pre vieru“, ktorú máme hlásať a vzbudzovať. Je len samozrejmé,
že svojej viere máme venovať prvoradú pozornosť. Všetko
v tomto živote je postavené na viere. V nej má zmysel naša práca
a povolanie, naša rodina i priateľstvo, naša radosť i utrpenie, v nej
má opodstatnenie zachovávanie Božích prikázaní a cirkevného poriadku,
k nej smeruje všetka nábožnosť, v nej hľadáme a nachádzame
aj riešenie otázky svojho životného stavu a povolania. Vo
viere nás Boh povolal zo sveta do nášho životného prostredia - ako
kedysi Abraháma, lebo má s každým z nás veľké plány. Tu – v našom
životnom prostredí – v rodine, v práci, v prírode, v spoločnosti bude
skúšať našu poslušnosť, ako kedysi skúšal Abrahámovu vieru. Tu bude
žiadať od nás obetu, tu bude s nami rozprávať a počúvať aj naše
modlitby, aj za novodobú „Sodomu a Gomoru“, aby ich nepotrestal.
Tu bude zošľachťovať našu spravodlivosť, tu nás bude napĺňať svojim
Duchom a zjavovať nám svojho Syna.
Žiť z viery je možné len tak, že sa ustavične ponárame do hĺbok
Božieho tajomstva, a tým tajomstvom je Kristus. On sa nám stáva
dostupným osvedčenými prostriedkami duchovného života: slávením
a prijímaním Najsvätejšej Eucharistie, čítaním Svätého písma a rozjímaním
nad Božím slovom, vrúcnou a vytrvalou modlitbou, ale aj
kontempláciou lásky v bratskom spoločenstve s ľuďmi, ktorí nám
pomáhajú „loviť“ hodnoty ducha v mori všetko prenikajúcej Božej
prítomnosti. Treba nám častejšie prižmúriť oči a nájsť si chvíľky ti6
cha, aby sa mohla pred našim duchovným zrakom vynoriť Kristova
tvár. Nazerať do nej, kontemplovať jej krásu, ponárať sa do Kristovho
pohľadu a načúvať jeho tajomný hlas, čo sa ozýva v našom
svedomí, to je zatiahnuť na hlbinu viery.
Naša krstná viera sa podobá viere Abraháma. Aj naša viera je
naše veľké ÁNO Bohu, ale aj krok do neznáma. Abrahámova viera
bola aj bezhraničnou dôverou v Boha, ale ešte viac poslušnosťou
Bohu, ktorou bol ochotný obetovať aj vlastného syna Izáka. Aj v našej
viere najdôležitejšie je práve toto naše ÁNO Bohu. ÁNO navzdory
našej vlastnej fantázii, našim zmyslovým zážitkom, našim moderným
či zastaraným teóriám. Pedagógia Svätého písma zobrazená na Abrahámovi
a na Kristovi nás vedie k tejto bezvýhradnej poslušnosti viery.
4. Krstná viera je dynamická skutočnosť, ktorá rastie, ale môže
aj ochabovať. Všetky naše problémy sú viac alebo menej problémami
viery. Už tým, že je dynamická, môže mať svoju konjunktúru, ale aj
svoje útlmy, zlomy, krízy..., žiaľ niekedy aj tragédiu apostázie –
úplnú stratu viery. Bolestné sa nás dotýkajú odchody pokrstených
z nášho kresťanského spoločenstva i to, ako mnohí zhadzujú zo seba
krstné záväzky a zrádzajú svoje krstné sľuby. Lenže krstu sa nemožno
zrieknuť, pečať krstu zostáva naveky.
Ohrozenie sekularizmom neobchádza kresťanov našich čias. Žiaľ,
aj kresťania zabúdajú na Boha a žijú a správajú sa ako keby ho vôbec
nebolo. Ovocím straty viery a osobného vzťahu k Bohu je „veľké
prázdno“ v duši človeka. Keďže človek nemôže jestvovať bez Boha,
jeho prirodzenosť je skrz-naskrz náboženská, je potom nútený hľadať
si „náhrady“ – „alternatívy“ Boha. Ľudia, ktorí zabudli na Boha
a prestali v neho veriť, sú ochotní potom uveriť každému nezmyslu
a hlúposti, ako sú rôzne povery a fanatické sekty.
O vieru sa musíme starať a chrániť si ju ako vzácny poklad a najvyššiu
hodnotu terajšieho života. Viera je prioritou priorít. Povzbudzuje
nás k tomu aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Tento neoceniteľný
dar môžeme stratiť; svätý Pavol pred takouto stratou vystríha
Timoteja: „Bojuj dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré
niektorí odvrhli a stroskotali vo viere.“ (1Tim 1,18-19) Aby sme vo
viere žili, rástli a vytrvali do konca, musíme sa živiť Božím slovom;
musíme si od Pána vyprosovať, aby ju rozmnožoval, musí „byť činná
skrze lásku“ (Gal 5,6), musí sa vyznačovať nádejou, musí mať korene
vo viere Cirkvi.“ (KKC, 262)
7
„Teraz však ešte „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2Kor 5,7),
a poznávame Boha „akoby v zrkadle, len nejasne...iba čiastočne.“
(1Kor 13,12) Viera, žiarivá ako ten, v koho verí, sa často prežíva
v temnote. Môže byť vystavená skúške. Svet, v ktorom žijeme, sa
často zdá byť veľmi ďaleko od toho, o čom nás ubezpečuje viera;
skúsenosť so zlom, utrpenia, nespravodlivosti a smrť akoby protirečili
Dobrej zvesti; môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením. Musíme
sa preto obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý veril
„v nádeji proti nádeji“ (Rim 4,18); na Pannu Máriu, „ktorá napredovala
na ceste viery“ a vošla „až do noci viery“, keď sa podieľala na
utrpení svojho Syna až po temnotu jeho hrobu; a na mnohých iných
svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov,
zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme
v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu
a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2).“ (KKC, 164-165)
Bl. pápež Ján Pavol II. poukazuje na potrebu prehĺbenia a obnovy
našej viery vo svojom apoštolskom liste Novo millennio ineunte výzvou
„zatiahnuť na hlbinu.“ „Na začiatku nového tisícročia, keď sa
končí Veľké jubileum, v ktorom sme slávili dvetisíce výročie Ježišovho
narodenia a pre Cirkev sa otvára nový úsek cesty, opäť sa ozývajú
v našom srdci slová, ktorými Ježiš jedného dňa, keď prestal zo
Šimonovej loďky učiť zástupy, vyzval apoštola, aby šiel loviť ryby:
„Zatiahni na hlbinu!“ (Lk 5,4). Peter a prví spoločníci dôverovali
Kristovmu slovu a spustili siete. Len čo to urobili, chytili veľké množstvo
rýb (porov. Lk 5,6). „Duc in altum!“ (NMI, 1)
Výzva „zatiahnuť na hlbinu“ obsahuje pre nás dve úlohy na tento
Jubilejný rok sv. Cyrila a Metoda i na Rok viery, ktorý budeme čoskoro
prežívať. Jedna úloha hovorí o potrebe prehĺbiť náš duchovný
život, skvalitniť našu krstnú vieru a život podľa evanjelia. Druhá
úloha vyrastá z prvej a hovorí o potrebe intenzívnejšieho prežívania
misionárskeho poslania každého kresťana.
Drahí bratia a sestry, všetkých vás povzbudzujem k horlivému
prežívaniu Jubilejného roku i k modlitbám za obnovu našej krstnej
viery a udeľujem vám svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan