Obetná viera - zamyslenie na február 2013

Milovaní bratia a sestry!

Viera predstavuje nesmiernu hodnotu. O nej hovoril Kristus v po­do­benstve o skrytom poklade a vzácnej perle. „Ne­beské krá­ľov­stvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Ne­beské kráľov­stvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď ná­jde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“ (Mt 13,44-46) Aj hodnotu viery treba vy­kúpiť tým najcennej­ším, čo máme. Kto chce vieru mať, musí sa vedieť vzdať mnoho vecí. Viera predpo­kladá zmy­sel pre obetu. Preto voláme našu kresťanskú vieru „obetná viera“.

1. O tom, ako sa úzko spája viera s obetou, sa učíme na pos­tave veľkého Abraháma. Boh od Abraháma ne­žiadal hoc akú vieru, ale vieru, ktorá sa reali­zuje v obeti. Boh po­stupne vychová­val Abraháma k obetnej viere. Po­stupne od neho žia­dal a čakal stále väčšiu obetu. Od obety desiatok Melchi­sede­kovi, cez obetu zvierat z jeho stád, pri­šlo až na požiadavku obety naj­drahšieho syna Izáka, obetu najväčšej lásky Abra­hámovho srdca. Vo všet­kých obetách a obet­ných daroch      v ži­vote Abraháma išlo Bohu o jediné: vy­chovávať v ňom a formo­vať jeho obetnú vôľu. Boh ne­potreboval Abra­há­move veci, chcel jeho srdce.

V príbehu Abraháma je veľavravný predobraz. Z jednej strany je to prí­prava a výchova pre porozumenie Božieho po­čína­nia, ktorým raz v obeti Bo­žieho Syna uskutoční vy­kúpe­nie ľud­stva. Z druhej strany je to lekcia o potrebe obety pre život z viery pre každého člo­veka. To, čo Boh žia­dal od otca všetkých veria­cich, bude poža­dovať od všet­kých detí viery. Viera a obeta patria spolu. Nemá vieru, kto nemá obetnú vôľu. Viera sa v obeti nielen uplatňuje, ale obetou ras­tie. Zmysel a ochota pre obetu je mierou viery a znakom jej kva­lity.

Ak sa zamyslíme nad Abrahámovým obetným počína­ním, prí­deme k jed­noznačnému presvedčeniu, že obeta je pozitívny úkon. Náš prí­stup k obeti a jej chápanie je zaťa­žené negativis­tic­kým pohľa­dom. Keď sa povie obeta, prvé, čo nás napadá je, že sa musíme nie­čoho zrieknuť, o niečo prísť. Potom sa nám obeta javí ako ochu­dob­nenie  o veci a hodnoty, ktoré sme na­dobudli. Bojíme sa obety, lebo sa stra­chujeme o to, čo máme a sme. Zdá sa nám to ako ujma. Preto preží­vame obetu so žia­ľom a bolesťou až na­toľko, že obetu stotož­ňujeme  s bo­lesťou a nešťastím. Na­miesto toho, aby sme cítili radosť z obety, upa­dáme do po­kušenia sa ľu­tovať a nariekať nad tým, čoho sme sa zriekli.

2. Obeta je z našej strany darovanie obetného daru Bohu. Treba povedať, že všetko, čo možno a treba pri­niesť na obetu, patrilo naj­prv Bohu. Všetko sme do­stali. „Čo máš, čo si nedo­stal? a keď si do­stal, čo sa chvas­ceš, akoby si nebol dostal?“ (1Kor 4,7) Boh nepotre­buje naše veci a hod­noty, On chce naše srdce, aby ho mohol obdaro­vať sebou. Niektoré verše 50. žalmu nám to vy­svetľujú: „...mne patrí všetka lesná zver, ti­sícky horskej zveriny. Po­znám všetko vtáctvo lietavé, moje je i to, čo sa hýbe na poli. Aj keď bu­dem hladný, nebu­dem pýtať od teba; veď moja je zem i s tým, čo ju napĺňa. Vari ja ho­vä­dzie mäso jedávam alebo pijem krv kozľaciu? Obetuj Bohu obetu chvály a Najvy­ššiemu svoje sľuby splň.“ (Ž 50,9-4) A v nasledujúcom žalme čítame: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty ne­pohŕdaš srdcom skrúšeným a poníže­ným.“ (Ž 51,19)

Obetovanie Bohu je vždy potvrdením, že všetko je jeho, že mu to patrí práve tak, ako mu patríme aj my. Je to uznanie, že je Ot­com a darcom všet­kého. Je to prejav našej úcty, chvály a vďaky. Abrahám nie preto obetoval Bohu, aby ho obohatil, alebo aby mu požičal na­čas zo svojho ma­jetku, ale preto, že ho miloval a chcel sa mu odvďa­čiť  a si ho uctiť.

Zaujímavé je, že každý obetný úkon Abrahámovej viery je z Bo­žej strany spojený vždy s Božím požehná­vaním alebo s prísľu­bom požehnania. Abrahám chápal, že obetovanie Bohu nie je nič iné ako dostávanie od Boha. Je to spô­sob, ktorým Boh ob­darúva človeka. Obetná vôľa sa tu javí ako ot­váranie ľudskej slo­body pre Božie dary. To je zmysel kaž­dej obety – ot­vo­riť sa Bohu pre jeho lásku. Naše ľud­ské srdce je uzamknuté zvnútra a kľúč, ktorým ho možno otvo­riť, aby mo­hol vstúpiť do neho Boh so svo­jou lás­kou je obeta. Preto mô­žeme pove­dať, že obetovanie je viac prijí­manie od Boha, ako dávanie Bohu. Obeta nie je strata, ale zisk. Strá­came len to, čo sme ne­obeto­vali. Toto môže po­chopiť len viera!

Predobrazy Starého zákona mali za cieľ vychovávať nás pre Krista. Tak je to aj v záležitosti obiet. Doko­nalý koncept obety sa od­krýva v osobe vteleného Slova, v Ježišovi Kris­tovi. Ak chceme poroz­umieť ako pod­statne súvisí náš kresťanský život s obetou, pozná­vajme Ježiša Krista a jeho obetnú vôľu. Už prorok Izaiáš ho predsta­vuje ako obetníka a obetu. „Obeto­val sa, pretože sám chcel, a neo­tvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).“ (Iz 53,7)

Autor listu Hebrejom sa takto zamýšľa nad Kristovou obet­nou vôľou: „Preto keď prichádza na svet, ho­vorí: „Ne­chcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Ne­páčili sa ti zá­palné obety ani obety za hriech. Vtedy som pove­dal: Hľa, prichá­dzam - vo zvitku knihy je na­písané o mne -, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ Najprv hovorí: „Obety ani dary, ani obety zápalné ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti ne­páčili“ - a ony sa priná­šajú podľa zá­kona. Potom po­vedal: „Hľa, pri­chádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“ Ruší prvé, aby ustano­vil druhé. V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Je­žiša raz na­vždy.“ (Hebr 10,5-10)

3. Pán Ježiš prišiel na svet ako obetník a obeta. Celý jeho pozem­ský život v tele je uskutočňovaním jedinej obety, kto­rou nás prišiel oslobodiť z ot­roctva hriechu a vrátiť člove­kovi hod­nosť Bo­žieho sy­novstva. Jeho obeta vyvrcholila smrťou na kríži a zmŕtvych­vstaním. Pre Krista obetovanie je úkonom lásky k Ot­covi a k nám ľu­ďom. Obeta je pre neho identická s dá­vaním. Dáva sa obetova­ním. Obe­tuje sa dávaním. V Kristo­vej obeti pozná­vame, ako sa obetným úko­nom Boh daruje člo­vekovi a ako sa človek prina­vracia k Bohu. Jeho obeta nie je stratou, ale znovunájde­ním. Nie je ničením, ale tvorením! Kristova obeta je kľú­čom k ot­vore­niu neba a záro­veň aj kľú­čom k ot­voreniu srdca.

Ježiš Kristus je pre nás učiteľom obety. Treba nám študo­vať jeho obetu, aby sme sa naučili pravdivo obeto­vať Bohu. Z jeho obet­ného života a obetnej smrti vyplýva pre nás najdôle­žitejšie poučenie         v tom, že obeta sa dotýka vôle člo­veka. Obetná vôľa je podstatou kaž­dého obetného úkonu. A obetná vôľa na Kristov spôsob nie je nič iné, ako poslušnosť Otcovi až na smrť. V 1. knihe Sa­muelovej čí­tame pre­krásnu vetu: „Veď poslušnosť je lep­šia než obeta...“ (1Sam 15,22) Vhodná exe­géza tohoto textu je, že naj­lepšou obetou Bohu je po­slušnosť jeho vôli. Vtedy si najlepšie uctievame Boha, vzdá­vame mu vďaky a oslavu­jeme ho, ak ho po­slúchame. Takto ro­zumel obeti aj sám Abrahám, keď Boh od neho žiadal na obetu syna Izáka. Skúšal vtedy jeho obetnú vôľu. Na­ozaj, nič lepšie z na­šej strany nemôžeme ponúkať Bohu, čím by sme si ho uctili a oslávili, ako je poslušnosť jeho svätej vôli, ktorej ovocím sú naše dobre skutky.

Obetovanie vôle v úkone našej poslušnosti Bohu je pri­ná­ša­nie obety na Kristov spôsob. Ba viac, je to naša osobná účasť na jeho je­dinej obeti veľ­ko­nočného tajomstva, jeho smrti a zmŕtvych­vstaní. Každou poslušnosťou priká­za­niam odumie­rame sebe a hriechu a ži­jeme pre Boha. Veď Bohu ne­jde o naše veci, ale o naše srdce a nás samých. Po­slušnos­ťou sa my sami stávame obe­tou. Keď zachová­vame jeho pri­káza­nia, sme aj obetníkmi a aj obetným darom pre Boha.       V tomto zmysle nás vy­zýva Apoštol: „Bratia, pre Bo­žie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bo­ho­službu.“ (Rim 12,1)

Kristova jediná obeta nášho vykúpenia uskutočnená pred dve­tisíc rokmi je prítomná a stále sa aktualizuje v jeho Cirkvi. Najsvätej­šia Eucha­ristia je darom, v ktorej je aktuálne prí­tomný nadčasový úkon Kristovej obety. Preto všetci, čo poroz­umeli a chápu svoj život          z viery ako obetu, mu­sia sa nevy­hnute orientovať na oltár a na tajom­stvo Kristovej eucharis­tickej obety, ktorá sa na ňom ustavične sprí­tomňuje a aktua­lizuje.

Je len jedna obeta, ktorú žiada Otec, tá, čo priniesol jeho Syn. Je to tá obeta, ktorú máme v Eucharistii. V nej všetky obety ľudí všet­kých čias na­chá­dzajú svoj zmysel a svoje napl­nenie. Aj Abrahá­move obety a obety všetkých svätých Starého zákona majú súvis       a spätosť s jedinou Kristovou obetou. Aj obety svätých Nového zá­kona, obety mučeníkov a vyznávačov a obety všetkých veriacich sú obetami len pre obetu Krista v Eucharis­tii.

Všetci, čo chcú prinášať svoje osobné obety, ktoré si žiada viera, majú ich prinášať v spojení s Kristovou eucha­ristickou obetou. Obety pochádza­júce z viery sú obetným darom, kto­rým sa pridru­žujeme ku Kristovej obeti. Oltár je miesto, kde treba po­ložiť všetko, čo chceme dať Bohu na obetu. Čo nepo­ložíme na ol­tár, čo ne­spojíme s eucharis­tic­kou obetou, zos­táva bez valuty, nedôjde ani k Bohu. Len skrze Krista v Du­chu Svätom sa naša obeta stáva Bohu milou a spásnou čin­nosťou.

Na eucharistickej obeti – svätej omši sa nám treba zú­častňo­vať    z dvoch dôvodov. Prvým je skutočnosť, aby sme všetky svoje obety práce, mod­litby, utr­penia a každého dob­rého skutku mohli predložiť Bohu spolu s Kris­tovou obetou. Druhým dôvodom účasti na Eucha­ristii je prijíma­nie ovocia Kristovej obety. Otec dáva Syna svetu – člo­ve­kovi - prostred­níc­tvom obety. Eucharistia je nielen obetný dar, ale aj obetný pokrm.

Vo svätom prijímaní dostávame Krista – v akcii obeto­vania sa za nás Ot­covi. Prijímame aj jeho obetu, aj jeho obetnú vôľu. Eu­charistia nás tak uschop­ňuje prinášať obetu viery, stávať sa stále dokonalej­šie ľuďmi obety. Duch Svätý nás slá­vením a prijímaním Eucharistie stále viac pretvára na obetní­kov i na obetný dar, ako sa to modlíme v Tre­tej eucharistickej mod­litbe: „Nech Duch Svätý urobí z nás usta­vičnú obetu pre teba...“

Viera potrebuje Eucharistiu práve preto, aby sa mohla stať obet­nou vierou. Vierou, ktorej podstatným ovo­cím a zá­kladným cha­rakte­ristickým znakom je obeta. V Eucha­ristii sa učí naša viera obetovať na Kristov spô­sob, v nej čerpá viera silu a odvahu ku kaž­dej obeti života. V Eucha­ristii má viera motív k obeti a zá­roveň aj po­sledný dôvod a cieľ určenia.

Keď sme si povedali, ako chápať obetu viery a ako ju treba usku­točňo­vať, ešte treba niečo povedať o obet­nom dare, ktorý naša viera môže klásť na oltár. Vo všeobecnosti môže byť obet­ným darom všetko dobro, ktoré je produktom viery kres­ťana: ovocie trpezlivosti v utrpení, dobročinnosť a milosrdná láska v konaní, horlivosť v odrie­kaní. Svätý Au­gustín v tomto zmysle sa pokúšal o defi­níciu obety: „Obeta je každý dobrý skutok, ktorý konáme vo svätom spo­ločen­stve, aby sme sa za­páčili Bohu.“ (Boží štát I.) Medzi všet­kými mož­nými obet­nými darmi vynikajú pre nás zvlášť tieto tri: čas, venovaný službe Bohu i našim blížnym; ne­rozde­lené srdce podľa Ježišových slov: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom... Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6, 24); a konečne námaha, ktorú vynakladáme v práci i v utrpení vo všednosti každodenného života.

Nech nás ku každodenným obetám pre dobro viery inšpiruje aj sviatok Obetovania Pána, ktorý na začiatku februára slávime. Všet­kých vás pozdravujem, zvlášť spoločenstvá zasväteného života, a posielam vám svoje apoštolské požehnanie.

+ otec biskup Štefan